4.kapitola - Plačú iba deti

12. listopadu 2011 v 17:12 | Izo |  Osudu neujdeš
Už je to dlho, čo nepribudol článok. Sľubuem, že cz Vianoce sa polepším, ale dovtedy veľa toho nesľubujem.
Ak si už nepamätáte o čom boli predošlé diely, a ak by sa vám chcelo mohli by ste si prebehnúť predošlé diely.
Každopádne, viem, že takto je to o ničom. Lenže mám toľko práce! Zo dňa na deň sa učiť 13 strán, potom došívať domácu úlohu, sažiť sa opraviť známku z miulého týždňa, dokrelisť výkres na výtvarnú prípravu...a ešte sa snažiť nájisť si čas na priateľov a rodinu. A samozrejme ešte na Vás všetkých ;)
Chcela by som sa Vám ospravedlniť za to, že nekomentujem Vaša články, ale naozaj nemám čas. Navštevujem Vaše blogi, aj čítam, ale komentovať už naozaj nestíham. Dúfam, že mi to odpustíte.
Vaša Izo




Boli sme tu traja, tri dni a tri noci.Boli sme mladý, ešte takmer deti. Ja som bol najstarší a a to som mal dvadsaťjeden. Prostredný mal devätnásť, najmladší šestnásť.
A ten najmladší bol vrah. Od začiatku sa všetko kazilo. V prvý deň nás takmer zastrelili a v druhý sme sa museli rozdeliť. Indy náš devätnásť ročný technik ostal v meste skrývajúc sa pred políciou. My dvaja sme ušli, ale teraz sme sa vracali do mesta.
Bolo hádam desať stupňov pod nulou, snežilo a v lese sa šmýkalo. Kráčali sme za sebou, ja prvý pretože som sa považoval za skúsenejšieho, čo bolo logické keďže som mal o päť rokov viac. Ale nepochyboval som ani o Pierreho schopnostiach. Bol dobrý. Šikovný a inteligentný. Neuveriteľne dobre mu to pálilo a ma schopnosť, ktorá bola pre agentov dosť užitočná - rozhodovať sa rýchlo a zvyčajne správne.
Naša jediná možnosť ako sa spojiť s Indym bola cez vysielačku o ktorej sme museli dúfať, že ju ešte neodhalili. Hrali sme sa na mačku a myš, ale tých mačiek bolo nepríjemne veľa. Včera sme požiadali o pomoc, respektíve o posily. A našou úlohou bolo do ich príchodu nájsť Indyho.
Nikdy som nerobil v snehu. Mňa posielali na púšť a do tropických krajín a toto bol asi nejaký nepodarený vtip. Z posledných akcii som sa vracal v decembri a takmer v zapätí som odcestoval domou na Vianoce. Na juhu Japonska nesneží. Ako dieťa som nepostavil ani jdiného snehuliaka a teraz toto? Keď si na to spomínam dnes bol to ako prvý z trestov, ktoré na mňa poslali.
Občas som sa pošmykol, ale môj spoločník, očividne zvyknutý na zimu ma vždy zachytil skôr než som spadol. Hnevala ma moja neohrabanosť a tak som sústredil priveľa pozornosti na chôdzu a zrejme robil o dosť viac hluku než Pierre. Všetko sa to zrazu stalo v jednom rýchlom slede udalostí, ktoré som poriadne nedokázal sledovať.
V malej vysielačke na Pierreho opasku zašušťalo, zastali sme, on si ju vzal do rúk a ozval sa: "Pierre a Jeff. Si tam Indy?"
A potom ostalo prázdno. Vypol vysielačku, sidnál sa stratil. Boli len dve možnosti.A ani jedna nebola lákavá. Buď našli Indyho a dostali jeho vysielačku, alebo sa nám pripojili na sieť.
"Vypni ju a zahoď." povedal som mu, keď som sa stretol s jeho pohľadom a videl zmätok v jeho tvári.
Ale potom akoby sa prebral, zahodil vysielačku a chytil ma za ruku.
"Bež ty blázon!" a ťahal ma za sebou.
A to bola ďalšia z vecí. Každý signál, či už z rádia, alebo telefónu zanecháva odkaz a tak je pomerne ľahké nájsť kde sme sa spojili s Indym. Teda, presne povedané, s jeho vysielačkou. Na náš beh si presne nespomínam. Spoľahol som sa v plnej miere na Pierreho a ja som dával pozor, aby som nespadol. Nemal som na výber.
Pár krát sme zastali aby sme skontrolovali našu polohu podľa mapy, ale Pierre sa v lese orientoval. Avšak neboli sme dosť rýchli a ich bolo veľa.
"Rozdelíme sa." povedal som mu pri tretej zastávke s mapou.
Prikývol koniec-koncov ja som tu velil, nespochybňoval to. Dohodli sme sa kde a kedy sa stretneme a on mi potom podal mapu.
"Mám v taške kópiu." povedal.
Nevedel som, či ju tam naozaj mal, alebo vedel, že keby som si to nemyslel nebol by som si ju vzal. A tak sme sa rozišli.

Na bod stretnutia som dorazil dve minúty po dohodnutom čase ale vždy sme si tolerovali 5 minút, takže som sa nebál že by som ho zmeškal. V duchu som mu odrátaval päť minút od chvíle čo som prišiel, nie od stanoveného času ako som mal. Ak by neprišiel mal som sa sám stretnúť s Indym a vykašlať sa naňho.
Nemal som sa s ním ako skontaktovať, pretože jeho vysielačka ležala v snehu. Ale on prišiel. Uplynuli štyri minúty od môjho príchodu.
Keď sa vynoril spomedzi stromov neveril som. Nechápal. Ale bol to on. Čiapka na krivo, rukami v rukaviciach sa snažil nejako zahriať a keď zastal vedľa mňa poskakoval na mieste.
Nemal totiž vetrovku.
"Kde...?" začal som, ale nenechal ma dohovoriť.
"Zbadali ma, tak so ju zavesil na konár, aby som sa s im stratil. Rozstrieľali ju na kúsky."
Asi chcel aby som pochopil čoho je schopný. Lenže ja som to už dávno vedel. A vtedy sme ich začuli. Boli celkom blízko, prichádzali hlbšie z lesa. Rozbehli sme sa na opačnú stranu aj keď to znamenalo, že sa dostaneme na lúku, čiže na otvorené priestranstvo.
Ale oni boli až príliš rýchli... Vybehli sme na lúku, a oni nám boli už tesne v pätách. Bola to hlúposť, ale už nebolo cesty späť. Museli sme prijať to, čo sme si vybrali. Keď sa dostali na lúku mali sme pred nimi asi päťdesiat metroví náskok. Bola to jedna chyba za druhou.
Šialene snežilo, tak, že keby stáli desať metrov pred nami nevideli by sme ich. Už sme ich nepočuli, lenže vďaka snehu sme nepočuli asi nič. Pierre bežal asi meter predo mnou, občas sa obzrel, aby skontroloval či idem za ním.
Potom sa mi zatmilo pred očami, zacítil som strašnú bolesť v nohách. Vykríkol som od bolesti a padol na zem. Pierre zastal a rozhodoval sa čo urobí.
"Bež!" rozkázal som. "Nájdi Indyho a vypadnite odtiaľto!"
Poslúchol. Nebola to zbabelosť, on len plnil príkazy.
Po pár metroch sa ešte otočil, naposledy sa naše pohľady stretli. Ja som sa usmial, snažil som sa ho uistiť, že to bude fajn. Ale nebolo. Keby mal aspoň vetrovku mal by väčšiu šancu prežiť. Takto bola mizivá.
A potom sa zvrtol a stratil sa mi v snehu.

Myslel som si, že som mŕtvy, ale ako sa neskôr ukázalo, ja som dopadol najlepšie z nich. Keď sa o nás začala zaujímať tajná služba, čím žiaľ museli otvorene priznať odkiaľ sme, mňa priznali a boli ochotný vymeniť ma za niekoho, kto dlhé roky hnil u nás vo väzení, ale ich dvoch zapreli. Tvrdili, že Pierreho už neprenasledovali, po tom, čo mu rozsekali vetrovku a po mojom príbehu všetci uverili tomu, že sú naozaj mŕtvy.
Vtedy som ho videl naposledy. Pravda, až do dnešného rána.

Dvere zavŕzgali a ja som vošiel. Sedel na posteli, rukami si objímal kolená, hlavu mal sklonenú. Prehral, ale ešte sa nevzdal. Ešte ho neporazili. Keď ma začul zdvihol hlavu a prebodol ma očami. Nedokázal som mu z nich čítať. Nevedel som povedať, či si myslí, že som ho oklamal a hral s ním o čas, vyčkávajúc na tých troch.
Prisadol som si k nemu. Možno bude lepšie ak si bude myslieť, že som ich zavolal ja.
Ale aj tak si treba položiť otázku: Zradil som ja jeho, alebo on mňa?
Keď som sem kráčal, myslel som si, že sa ho najskôr opýtam na Grónsko, a ten rok čo sme sa nevidel, ale vo chvíli keď som videl jeho pohľad som sa rozhodol pre čosi úplne iné.
"Priznanie je poľahčujúca okolnosť Pierre."
Najskôr som ho chcel osloviť občianskym menom, ale k tým záznamom ma nepustili.
Prevrátil očami. "Ale ja sa nemám k čomu priznať, Jeff." Psychika mu ešte neutrpela, hlas mal pevný. "Nemáte žiadne dôkazy a teraz chcete to priznanie aby ste ma mali za čo zatknúť, nie som sprostý, to dobre vieš."
Vstal a začal sa prechádzať po miestnosti, pokoj ho opúšťal.
"Máme svedka, ktorí ťa tam videl a už nám potvrdil, že si to bol ty. Spoznal ťa."
Zastal, otočil sa na mňa a usmial sa. "Takže už je rozhodnuté?" pýtal sa.
"Myslím, že áno."
Na chvíľu mu tvárou prešiel úsmev ale potom ho nahradila chladná maska. Žiadny sedemnásť ročný by nechcel stráviť zvyšok života vo väzení. Bral som krídla ešte dieťaťu, nech hovoril čo chcel. Vo voľnom čase nemyslel na nič iné len na sex a alkohol, ale ja som bol taký istý.
"Nestačí ti, že si ma oklamal, ešte ma aj posadíš za niečo čo som neurobil?" kričal. "Nepripadá ti ani trochu podlé, že mi zničíš život, len preto, že potrebuješ niekoho zatknúť?!"
"Zo svedkom, k tomu takým dôveryhodným ako je on, len ťažko niekoho presvedčíš, že si nevinný." povedal som pokojne.
"Kto to je?" pýtal sa stále zvýšeným hlasom.
"To nie je dôležité."
"Samozrejme, môj klamársky priateľ." povedal s trpkosťou v hlase.
Pozeral som naňho a snažil sa odhadnúť čo si myslí, aj keď to bolo každým slovom jasnejšie.
"Povieš mi o Grónsku a tom roku?" pýtal som sa mierne.
"Nie! Vypadni!!!" kričal.
Prikývol som a pobral som sa ku dverám. Na prahu som sa ale ešte otočil.
Stál mi chrbtom a pozeral pred seba.
"Prepáč." Bolo toho veľa za čo sa ospravedlniť.
"Odíď!" vyzval ma prudko a v hlase som mu začul niečo nové.

Kedysi mi povedal, že plačú iba deti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Janelle Janelle | Web | 18. listopadu 2011 v 22:58 | Reagovat

Och ty nás ale nechávaš v napätí ... musím sa priznať, že som si to čítala odznova ale stále som poletená z tých mien ... :D Asi som blbá :D

2 Jiand Jiand | E-mail | Web | 16. dubna 2012 v 17:15 | Reagovat

Hele, jakto, že se to tu tak seklo!? :-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama