3.kapitola - Zastreľ ma!

2. října 2011 v 11:36 | Izo |  Osudu neujdeš
Pamätáte ešte na prológ? "Indy! Indy..." Ten už tu bol dávno, takže ma neprekvapí ak nie. V čase keď zverejňujem tento článok som už zrejme na internáte a teším sa na to, ako si prečítam vaše komentáre. :)) Kapitolu venujem Janelle a Chloe M. Raddle, ktoré 2,kapitolu komentovali do 1.septembra.
Tak tieto riadky som už písala riadne dávno. Článok som chcela zverejniť 6.septembra, ale akosi som na to zabudla a už prešiel takmer mesiac. Dnes je už druhý október, mesiac ušiel ako voda a ja si neviem predstaviť kedy budem mať čas písať články. A po čase chcem kapitolu (znovu) venovať hľavne Chloe M. Raddle. Chloe, budeš mi chýbať.
Vaša Izo, dúfam, že ste na mňa ešte nezabudli.




Dnes svitlo krásne ráno. Možno to znie choro, ale naozaj. Obloha bola modrá a slniečko svietilo.
Sedel som vo svojej nudnej zašednutej kancelárii, teda, nateraz mojej. Bolo osem hodín. Sľúbila, že príde o siedmej. Včera odišla o šiestej - chcela niekam večer ísť, tak som ju nechal aj keď ja som tu bol až do desiatej. Ale teraz nemusela meškať až hodinu.
Iba ak... ak by nemeškala dobrovoľne.
Celý zoznam som včera upravil na zhruba sto ľudí, či skôr niečo cez sto - presne stodva. Jeden bol náš a ostatní boli z celého sveta, väčšinou však z juhovýchodnej Európy. Ale ten jeden... Pred rokom sme ho stratili niekde v Grónku a odvtedy o ňom nikto nepočul.
Pred očami som mal jeho záznam. Viac-menej ho už považovali za mŕtveho. Vtedy som tam bol s ním. Naposledy som ho videl bežať v snehu v ústrety búrke, bez vetrovky či kabáta. Ešte dnes som ho mal pred očami, ako sa naposledy otočil a nám sa stretol pohľad.
No nič, treba prestať spomínať. Musím zohnať Labuť. A tak som si vyhľadal jej mobil na GPS. Vedel som kde bývala a videl som adresu môjho grónskeho agenta. A Labuť bola presne tam. Vstal som, zavrel počítač a zobral zbraň. Predsa len som mal pravdu. Cesta nebude trvať dlho.

Býval v podkroví jedného z tuctových panelákových domoch, čomu som sa nečudoval, pretože tam ani často nebol a bolo by podozrivé keby mladý chalan býval v drahom byte.
Zaklopal som.
Nič.
Skúsil som to znovu.
Opäť nič.
Buchol som do dverí.
A oni, oni sa len tak otvorili.
Pár sekúnd som šokovane stál predo dvermi, potom som vzal zbraň do ruky a vošiel dnu. Keby mali zdravý rozum nikdy by nenechali otvorené dvere. Alebo tu už neboli. Alebo už boli mŕtvy. Toľko možností. Zavrel som dvere a vošiel. Prechádzal som chodbou a kontroloval každé dvere. Kúpeľňa, hneď za ňou kuchyňa a oproti vchodovým dverám obývačka.
A práve tam som práve stál. Zažmurkal som. Nič to, veď sú to len deti. Mladé dievča môže spraviť chybu. Možno ju opil alebo k tomu prinútil. Prešiel som k stolíku. Ako inak stála tam fľaša od alkoholu. Samozrejme. Tresol som ju o zem. Toto už zaregistrovali.
Pierre rozospato otvoril oči, zatiaľ čo ona sa len pootočila. Zazeral na mňa a zakryl ich dekou aby aspoň trochu zmiernil ten trapas. Potom vstal a s tým, že Labuť nechal zakrytú sa šiel obliekať, zatiaľ čo ja som naňho mieril.
"Ju do toho nepleť, dobre?" presviedčal.
"Ona je moja kolegyňa." povedal som.
Natiahol si tričko a zdvihol ruky nad hlavu. "A čo teraz?" pýtal sa. "Čo má toto znamenať? Udáš mi aspoň jediný poriadny dôvod prečo na mňa mieriš?"
Rozhodol som sa viac menej v zlomku sekundy. Vtedy som ešte nevedel koľko životov ovplyvnilo toto rozhodnutie.
Bola malá šanca, že by poznala niekoho z tých ostatných agentov. A nikoho iného by dnu nepustila.
"Si vrah." vyhlásil som.
Vyzeral šokovaný a mierne zarazený. Akoby to počul prvý krát. A potom prikývol. Vari sa priznával?
"Jasné." vyhlásil sarkasticky. "To je ten prípad, ktorí vyšetrujete?"
Prikývol som.
"Takže ste to mali dohodnuté? Ona tu bola len preto aby ti uľahčila dostať ma do cely? V tom prípade si mal prísť v noci, keď sme boli opitý."
"Nie, neprišla do práce, tak som ju šiel hľadať."
"A koho tvrdíš, že som zabil?"
Sekundy ticha a jeho pohľad, ktorí sa mi snažil niečo povedať, ale ja som nedokázal pochopiť čo.
"Hlava."
"Ta takto." zasmial sa. "Labuť loví veľké ryby."
"Viac-menej to bol môj nápad." povedal som.
Zdvihol obočie.
"Keď už trest tak poriadny."
"Niečo mi uniká." poznamenal.
"To nevadí, vysvetlím ti to keď budeš v cele."
"Nemôžeš ma zatknúť pre nič, za nič a bez dôkazov."
"V takomto prípade môžem."
"Viem." súhlasil.
"Ale aj tak si sa hádal."
"Myslel so, že sme priatelia."
"Veď aj sme, ale to nič nemení na tom, čo musím urobiť."
Prikývol a naboso vykročil ku mne. "Zistili ste čo sa stalo vtedy v Grónsku?" pýtal sa.
"Nikdy. Povieš mi to v cele."
"Normálne teraz rozmýšľam, že sa nechám zatknúť. Chýbajú mi rozhovory s tebou."
Pristúpil ku mne, zastal a chytil mi ruku so zbraňou. Hlaveň si pritisol na hruď.
"Zastrel ma ak to dokážeš."
A ja som tam stál, s hlavou mierne natočenou na hor som mu pozeral do očí a váhal som.
"Zastrel ma," opakoval, "ak to dokážeš. Lebo ja sa zavrieť nenechám."
Sekundy plynuli a my sme sa nehýbali.
"Môžem urobiť aj to."
"Viem."
Nebol som si istý, či by som ho bol zložil. Ja som bol možno dobrý, ale on tiež a počas toho výjazdu v Grónsku sme sa spoznali ako vlastné topánky.
Usmial sa. "Keď sme sa videli naposledy, bol si mi po nos." smial sa mi, "Teraz si mi po bradu."
Keď sme sa videli naposledy stratil si sa mi v snehovej búrke, blyslo mi hlavou. "No a čo." odvrkol som."Smej sa mi ďalej, ale mysli na to na koho mieri hlaveň."
"Ja sa ti nesmejem, len si ťa priateľsky doberám."
"No jasné."
Nechcene som nechal náš rozhovor skĺznuť k priateľskému trkotaniu. Šiel som sem presvedčený, úplne istý, že ho zatknem, ale teraz... Váhal som, či to urobiť.
"Čo si jej spravil?" opýtal som sa aby som predĺžil čas a pokúsil sa nájsť nejaký dôkaz jeho viny.
"Pili sme." odvrkol. "Je to decko - nezvládla to a vypila si trochu viac." vyhováral sa.
"Prečo si s ňou spal, keď je dieťa?"
Mykol plecami. "Prečo nie, keď je príležitosť? Povedz, ty by si to neurobil?"
"Jasné, že nie."
"Milujem, keď klameš tak, že to vidí aj slepý."
"Slepý nevidí." hádal som sa.
Smial sa. "Hráš o čas? Čakáš na políciu?" došlo mu, ako okato naťahujem čas.
"Nie. Nevolal som ju." "Chceš ma tam snáď dostať sám?"
Zdalo sa mu to ako neuveriteľne vtipná predstava. A to veru aj bola. Nikdy by som ho tam nebol dostal sám. Pre rokom, keď sme sa videli naposledy to bolo dieťa na ktorom bolo občas vidieť, že sebaistotu len predstiera. Teraz sa buď naučil poriadne hrať, alebo dospel. Časom sa však prejaví čo z toho.
"Som od teba o hlavu vyšší a minimálne o dvadsať kíl ťažší a ty si prišiel sám? Sám si prišiel odviesť vraha Hlavy?"
Chcel som mu niečo povedať, zrejme niečo o tom, že sa práve sám priznal, keď v tom nieto zaklopal.
Ten blázon mi pustil ruku. Ani ho nenapadlo, že som ho mohol oklamať. Alebo možno áno. Ale nechcel si to priznať. Možno mi veril. A možno vedel komu ide otvárať. Avšak ja som neklamal. Naozaj som tu bol sám.
Kým prešiel ku dverám znovu sa ozvalo klopanie.Otvoril dvere. Pozdravil. Ale oni nie. Boli ako vietor - rýchli, tichý ale mrazivý. Obaja sa naňho vrhli a v tom okamihu prekvapenia sa nemal ako brániť.
Ostal ležať na zemi, nehybný a nevedomý.
V tom vošiel tretí. Zavrel dvere a prezeral byt. Potom vošiel do obývačky.
Konečne som ho uvidel. Bol mladý, mal možno tak osemnásť. Svetlohnedé dredy mal zapnuté v cope prehodenom cez plece a upieral na mňa pohľad prenikavých, inteligentných očí. Lenže, mieril na mňa.
"Čo tu chcete?" opýtal som sa ho.
"Zatknúť ho. Veď vy ste prišli na to isté, či nie?" "Samozrejme," potvrdil som,
"Ako ste vedeli, že sme tu?"
Mykol plecami a potom vytiahol z vrecka mobil. "Zavolali ste."
Nadvihol som obočie. "Ja som nevolal."
"Vy možno nie,..." začal.
"Ale ja áno." ozval sa dievčenský hlas.
Iste. Zabudol som na Labuť. Tá všetko vyriešila až príliš. Ale aspoň ma zbavila rozhodovania.
"Odlož tú zbraň." vyzval som ho.
Sklopil hlaveň a prešiel k Labuti. Sklonil sa k nej. "Daj pozor kam siahaš, Prosper!" okríkla ho.
Ja som už vyšiel z miestnosti, aby som sa stretol tvárou v tvár ostatným. Keď som sa obzrel, videl som ich v dostatočne neslušnej póze.


P.S. Myslíte si, že Pierre zabil Hlavu?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen(Chris) Kristen(Chris) | 2. října 2011 v 13:20 | Reagovat

Dobrá kapitola :) A neviem ja si myslím že hej ale nie na 100% :D

2 Margharette Margharette | Web | 3. října 2011 v 20:10 | Reagovat

Ahoj :) Měním blog, více informací na http://i-love-sirius-black.blog.cz/1110/say-goodbye-and-walk-away. Udělalo by mi velkou radost, kdyby jsme byli SB i nadále. Když budeš chtít, napiš :-) Děkuji Chloe M. Raddle

3 invogue invogue | Web | 4. října 2011 v 17:37 | Reagovat

ahoj chtěla jsem tě poprosit jestli budeš mít čas, tak jestli se nechceš podívat na můj blog. Píšu o modě všechno kolem ní ale najdeš tam i jiný věci. Moc děkuju a promin mi za reklamy já vím že jsou otravné ))  a mimochodem pěkný blog ;)

4 Jiand Jiand | E-mail | Web | 6. října 2011 v 10:26 | Reagovat

Né, nový článeček, konečně. No a hned tak úžasná kapitolka... :-)

5 Jiand Jiand | E-mail | Web | 10. října 2011 v 20:02 | Reagovat

Ahoj, tak co, koukala jsi na Drakonidy? :-)

6 Janelle Janelle | Web | 3. listopadu 2011 v 1:46 | Reagovat

och Ďakujem, za venovanie, aj ked si ho nezaslúžim, kedže som dlho zanedbávala blog aj všetky affs ... čím dalej tým viac som z toho zmatená ... ja už ani neviem co si mám myslieť .D

7 Janelle Janelle | Web | 6. listopadu 2011 v 21:42 | Reagovat

hnedo-blond-ryšavo-červené vlasy - To si ako dokázala tú farebnosť ? :D ja mám iba hnedá a na svetle ryšavé :D hej aj mne sa tie topánky páčia, len škoda, že tak ako vačšina vecí by som ich na SR asi hľadala márne a ak by tu  aj boli tak za nekresťanské ceny :D

8 vestec vestec | Web | 13. ledna 2012 v 6:36 | Reagovat

Dobry clanek, hezky blog, podivas se na muj webik?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama