Září 2011

7.kapitola: (Ne)ideálne prvé rande

14. září 2011 v 20:31 | Kovienka |  Rubínové srdce
Asi historicky prvýkrát dávam na tento blog kapču skôr, ako na môj druhý web. Tak, snáď sa bude páčiť. Neviem, kedy pribudne ďalšia, pretože ju nemám ešte napísanú. Ale už je vo výrobe :D. Avšak, určite viete z vlastnej skúsnosti, že škola na nás tlačí, hlavne na nás prvákov, akoby nám chceli ukázať, že tá škola VÁŽNE nie je základka. No nič, skúsim dnes niečo naťukať, pretože zajtra ma čaká celý deň fyzika... :( (kapitola v celom článku :) )

ďalší z "denníčkových" záznamov

11. září 2011 v 18:44 | Izo |  Izo
Ako som písal už predtým - internát.
Výkend ušiel ako voda a ja zachvíľu znovu odchádzam na intrák. Ešte sa musím pobaliť. Ktovie či tam už budú moje spolubívajúce. Neskôr vám o nich a o všetkom porozprávam, ak sa k tomu dostanem.
Ono je to tak, že ďalšiu kapitolu som ešte ani nezačala prepisovať a netuším, respektíve ani si nedokážem predstaviť kedy sa k nej dostanem. ďalšia vec čo ma veľmi mrzí je, že nestíham čítať vaše príspevky.
Ale pozitívna vec je, že tento týždeň by sa už malo dať ísť na internet aj na intráku. Samozrejme, nechápem systém akým sa tam dostať. Ale snáď ho pochopím.
Chcela by som sa vám za to ospravedlniť, dúfam, že ma pochopíte. Ozvem sa,... čoskoro... a asi tu.
Vaša Izo

6. Kapitola: V hlavnej úlohe láska ?

5. září 2011 v 15:42 | Kovienka |  Rubínové srdce

Chcela som Vám o mojom prvom školskom dni a prvom dni na Gympli celkovo trocha viac, ale potom som zistila, že by som asi prevažne nadávala a to sme sa ešte ani neučili ! :D Takže len Vám poviem, že triedu máme odtrhnutú od ostatných, pripomína mi to sklep, je hneď pri bufete, telocvični a vedlajšom vchode takže tak uplne odrezaná nie je. :D Je tam ževraj desná zima, ale ešte neviem posúdiť. Zajtra to bude des. Ale zvládli to iní, zvládnem to aj ja. Možno s plačom, ale zvládnem to a možno aj zmaturujem :D.
No a teraz Vám ako cenu útechy, kvôli škole dávam 6. kapitolu k Rubínovému srdcu :)
6.kapitola: V hlavnej úlohe láska ?
V ten istý večer som sedela na sedačke a pri svetle lampičky čítala knihu. Ďalšiu Kelleovú-Vasilkovú, ktorú som si požičala od mamy. Pri mojich nohách nerušene spal Murko. Aj ja by už mala spať, veď bolo niečo po druhej hodine rannej, ale nemohla som. Už som to párkrát skúšala a nič. Len som stále musela myslieť na tú usmiatu tvár, na tie modré oči...
Niekoľkokrát som sa dokonca pristihla ako objímam vankúš a vdychujem vôňu, ktorú tam zanechal. Správala som sa ako trhnutá pubertiačka, ktorá by vybozkávala aj zem, po ktorej kráčal. Až na to, že pubertiačka by tú zem nikdy neumyla, aby zmazala stopy po ňom. Ja som však svoje návlečky pred hodinou dala oprať a poliala ich trojitou dávkou aviváže, aby tú vôňu prebila. Dúfam, že to bude stačiť.
Potiahla som nosom a rýchlim pohybom som si zotrela slzy. Vlastne som nevedela, prečo plačem. Navrávala som si, že kvôli knihe. Vlastne, bolo to kvôli knihe, ktorá mi pripomenula niektoré okamihy života. Okamihy pred pár rokmi, okamihy pred pár dňami a hodinami. Nikdy som nebrala romány príliš vážne a teraz akoby som v jednom žila.
V evidentnom zatmení šedej mozgovej kôry v mojej hlave som zdvihla mobil a v zozname čísel našla pomerne čerstvé číslo. Vytočila som ho. Párkrát zazvonilo. Teda presne päťkrát, počítala som to. Za každým pípnutím sa moje zahmlenie zmenšovalo a v okamihu, kedy som chcela položiť sa ako na potvoru z mobilu ozvalo zmätené: "Deje sa niečo, Beka ?"
Chcela som mu to zavesiť, ale už bolo neskoro. Chcela som mu povedať, že to bude asi omyl, lenže ako si som si spomenula, že ma už oslovil menom. Nezostávalo mi nič iné, iba mu odpovedať.
"Nié, nič. Vlastne som ti nechcela ani volať," snažila som sa s toho vykrútiť. Márne.
"Mhm, síce neviem, komu si chcela pôvodne volať, ale už si zobudila mňa. Predsa nechceš zobudiť ešte niekoho iného," povedal so smiechom v hlase a ja som sa nemohla prestať diviť. Tak veľmi ma ten chlap prekvapil !
"Nie, to vážne nechcem," hlesla som nakoniec. Nahlas som vzdychla. Z mobilu sa ozval smiech.
"Chýbaš mi, takto včera nám bolo tesnejšie ako teraz," hovoril stále so smiechom v hlase. Pozrela som sa na hodiny. Bolo pol tretej.
"Nie," povedala som.
"Ako myslíš, nie ?" spýtal sa.
"Pretože tesnejšie nám bolo o pol štvrtej. O takomto čase som vychádzala na balkón," povedala som monotónne. Mala som rada presne do minúty dané veci. Asi nejaký reflex s práce, kde malo byť všetko presné.
"Chýbam ti ?" opýtal sa ma úplne od veci. Viem, že hovoril, že mu chýbam, ale myslela som, že to myslí tak, zábavno-fyzicky. Že mu nechýba Beka, ale skôr to, čo sa stalo včera v noci.
"Áno," povedala som takmer nečujne.
"Tak mi príď otvoriť bránu," povedal nadšene.
"Čo ?!" takmer som zvreskla od údivu.
"No, aj odtiaľto mám celkom pekný výhľad na teba, ale radšej by som bol vnútri," povedal so smiechom.
Zmätene som prešla k oknu a poriadne sa rozhliadla. Zbadala som ho. Stál pri bráne a nadšene mi mával.
"Tak prídeš už, alebo mám tu bránku preskočiť. Ja by som to totiž spravil, ale bál som sa, že tam máš nejaký alarm alebo niečo také," povedal lišiacky.
Stála som pred vchodovými dverami už hodnú chvíľku. Na sebe som mala letnú verziu pyžama, čiže šortky a tielko na spanie z Tesca. Z vešiaka som zvesila bieli svetrík a prehodila ho cez seba. Konečne som otočila kľúčom v zámke a otvorila dvere.
"No konečne !" zakričal, vďaka čomu sa mi to ozvalo aj normálne, aj vedľa ucha z mobilu.
"Už môžeš položiť," povedal tak potichu, že som to počula iba v mobile. Spravila som to, čo mi poradil a konečne som vyšla z dvier. Prešla som k bráne a odomkla ju. S očakávaním som pozrela na Martina. Tiež vyzeral, že nevie čo spraviť. Možno nepočítal s variantov, že mu prídem otvoriť.
"Poď ďalej," prehovorila som ako prvá. Martin si s úľavou vydýchol. Prišiel ku mne a jemne ma pobozkal na pery. Jemne, slabo, sladko. Ani sa nepokúšal otvoriť ich. Iba ich citlivo položil na moje a hneď dal preč.
Ten bozk bol síce menší ako včera, ale bolo v ňom oveľa viac. Bola v ňom neha a možno.. láska ? Nie ! Zahriakla som svoje myšlienky. Láska v ňom bola, ale neviem, či v hlavnej úlohe.

Keď začne lístie opadávať...

3. září 2011 v 22:13 | Izo |  Izo
Každý bude písať, alebo píše o školskom roku, tak chcem aj ja! :D

Mám 15 rokov. Myslím, že to bolo v apríli, keď ma prijali na strednú. Všetko je odrazu také zvláštne. Už to nebude moje milovaná IX.A Už to nebudú tie tváre, ktoré som poznala deväť rokov. Už to nikdy nebude rovnaké.
Otázkou ostáva, či to bude horšie, alebo lepšie. Ja verím v to, že lepšie.
Prijali ma na umeleckú školu, odbor odevný dizajn. Neviem, či som to už spomenula, ak áno, tak to len pripomýnam.

Ono, je to tak, viete, zajtra (v nedeľu) o druhej máme byť na internáte. A tam je zádrheľ, ľudkovia moji milovaní. Nejako som sa zblázdnila a rozhodla sa pre internát. Sčasti sa teším, bude tam nekonečne veľa srandy, to viem, ale ja som možno trochu zvyknutá na samotu a súkromie a toho sa mi tam veľa nedostane. Avšak, ani doma sa mi nechce ostať. Možno sa mi tam zapáči a bude to fajn, možno sa vrátim domov. Uvidíme.
Je tu okolo toho veľa nezodpovedaných otázok. Ja nemám vlasný notebook, preto sa musím spoľahnúť na internetovú miestnosť, ktorá tam (vraj) má byť. Rodičia hovoria, že to nie je šanca, dostať sa tam, ale dnes už má veľa ľudí na internáte vlastný počítač, nie?
Je to strašné, uplne ma zožiera neistota a neviem čo mám robiť. v podstate to nemôžem dopredu nijak zistiť. Doma sa nehovorí sa o ničom inom než o internáte - čo ešte treba kúpiť, čo si nesmiem zabudnúť, čo by som si mala zobrať, čo mi netreba,...
Budeme čisto dievčenská trieda. Chápete? Ja, čo som sa posledný rok držala iba s chalanmi. A čo sa týka internátu - tri, alebo štyri na izbe, kúpeľňa len na chodbe.
Teraz, ani nie 24 hodín do odchodu mi je doplaču, potrebujem sa vyrozprávať, ale nemám s kým. Žerú ma nervy, neviem čo skôr, netusím čo si zbaliť, je toho toľko, určite na polovicu zabudnem. Bojím sa, že sa rozplačem keď rodičia pôjdu preč, ale nemôžem, lebo mama by bola z toho smutná ešte viac.
Bojím sa, strašne sa bojím moji milí...
Vaša Izo