No, jo je to tu. Možno dlho očakávané, ale to vám nejdem vkladať do úsť. Ja som sa na to však tešila. Myslím, že to patrí k mojím lepším príbehom, i keď chystám jeden ktorí ho možno prekoná, ale k nemu vedie ešte dlhá cesta. No, nejdem dlho kecať pokec je totiž aj na konci :) teším sa na názor.
Odo dňa čo sme prišli do Nemecka uplynuli dva roky. Teda nie presne, ale povedzme.
Dva roky od chvíle čo som zistil ako sa v bratovi nevyznám.
Dva roky od vtedy čo som sa ho snažil spoznať už po tretí krát, rovnako ako on mňa.
A dva roky od vtedy čo som spoznal Amy.
V Nemecku som našiel domov, lásku, ale aj sám seba.
Nikdy nezabudnem na ten deň koncom augusta, keď sme si balili veci a chystali sa odísť. Eli si to tam obľúbil, to mi bolo jasné, ale v tvári mal ešte čosi iné. Vtedy, v tú chvíľu keď sa naposledy pozrel na dom a vzápätí aj na mňa, som nevedel prísť na to, čo. Kráčali sme na autobus do dediny. Nerozlúčil som sa. Nebol som za ňou. Nepovedal som jej, že odchádzame. Nevedel som ako, ani čo povedať. Bude si myslieť, že som sviniar, ale tak aspoň rýchlejšie zabudne.
Kráčali sme do dediny, ale myseľ som mal celkom inde, a tak mi trvalo pomerne dlho kým som si uvedomil, že Eli zastal. Vrátil som sa k nemu.
"Nestihneme autobus." povedal som mu.
"Za hodinu ide ďalší." povedal ticho. Chytil ma za ruku. "Choď za ňou, Shi." povedal. "Choď za ňou, uvidíš, nejaké riešenie sa nájde. Lenže ak teraz odídeš už nikdy ju neuvidíš."
A tak som šiel. A nikdy som neoľutoval, že som ho poslúchol.
Z Nemecka sme neodišli dvaja. Povedala, že pôjde snami a ja som rozhodne nenamietal.
Nastúpil som na posledný ročník medicíny, a Eli do tretieho, tiež posledného, ročníka na strednej. Bývali sme v Yokohame, ale na Vianoce sme odcestovali k babičke, aj keď ona Vianoce neoslavuje a tak nepochopila naše "šaškovanie" a ozdobovanie vianočného stromčeka, no ako každej babičke, aj jej sa páčilo, že sme ochotný zjesť nadmerné množstvo koláčov aj keď Amyn žalúdok niektoré nezvládol.
Pre všetkých z nás to bolo iné, ale hlavne pre ňu. Našťastie sa však učila rýchlo a časom sa naučila aj niečo z japončiny.
Školský rok sa skončil, ja som si pred meno dopísal MuDr. a s Amy sme sa odsťahovali do Nagoye za prácou. Eli zmaturoval a odišiel na výšku do Tokya. Vybral si veterinu, myslím, že správne. Vždy mal vzťah k zvieratám.
Odvtedy prešiel rok. Pomaly sa krátil čas, keď sme bývali v byte iba dvaja, ale v podstate by sa dalo povedať, že sa na to tešíme.
Dnes bol piaty máj. Máj je mesiac lásky, ale ja dúfam, že naša láska bude po celí rok a nie len jeden mesiac do roka. Teraz sme boli v Prahe. Amy kráčala vedľa mňa a zjavne vynakladala obrovskú snahu na to, aby si nepristupila šaty.
Hovorí sa, že všetky nevesty sú krásne, je to predsa ich deň. Ale pre mňa bola Amy tou najkrajšou.
________________________________________
Keď som to čítala sestre, zle pochopila, niektoré veci a ešte predpoladám, že nieste tak zažratý do Japonska ako ja.
Takže, za prvé, v Japonsku majú na strednej len 3 roky.
Názvy miest sú (aspoň sa domnievam, že by to tak malo byť) tak ako by to napísali v Japonsku latinkou.
A teraz fakty čo sa týka príbehu (aby ste to nepochopili zle): Dej sa odohráva práve počas svadby Amy a Shia pod pražským Orlojom. A tá poznámka, "...Pomaly sa krátil čas, keď sme bývali v byte iba dvaja," aby nenastal nejaký omyl, vysvetlujem, že čakali dieťa. Sestra to totiž pochopila tak, že k ním príde bívať Eli :D
A to je všetko, už je po tom, po tomto príbehu. A uplne na koniec dodávam, že kedysi (zhruba v jauári) som prestala písať tento príbeh a v marci som pokračovala len pre to, aby som napísala ten okamih ako Shi hrá na klavíri. ;)
Bylo to skvělé. Je mi trošku líto, že už to všechno skončilo, ale o to víc se budu těšit na další tvoje povídky
Ten epilog na mě působil jako třešnička na poháru dokonalosti. 