Dobrý večer!

4. srpna 2011 v 21:48 | Izo |  Jednorázovky Izo
Ospravedlňujem moju nastávajúcu neprítomnosť lebo mi na asi 4 až 6 dní odpoja internet, a vysťahovali ma z izby do obívačky, takže nemám kútik kde by som sa zašila aby som mohla písať. To je jedna vec, ale druhá je, že som nemala ešte čas prepísať epilóg Hľadania: Myšlienky na záver. Čo čas, ale opäť nemám ani ten môj kútik kde by som to mohla robiť. A tak čítam, na počítači tvorím dizajny a upratujem, skvelé, čo? :D
Ale teraz k veci. :D Článok som písala už dávno, ešte na starí blog, ale nemala som čo pridať a tak som to vytiahla. Zrejme vám príde istá časť povedomá s Prológom Osudu neujdeš, ale je to čisto náhoda písaná s veľkým časovím odstupom. Kto nájde tú časť? :D
Teším sa na komenty :))



Bol to najdlhší deň tohto roku. Teda aspoň pre mňa. Toto bol deň, keď som začal skutočne žiť. Môj pohľad na svet sa zmenil a dalo by sa povedať, že až vtedy som vyrástol.
Šiel som cez les, ktorí sa nachádzal asi dva kilometre za mestom. Hovorila sa o ňom, že je prekliaty, ale kto by tomu už veril? Kto by veril poverám starých žien? Nech to však bolo akokoľvek, pravda bola taká, že tam nikto nechodil. Iba my. Bolo to naše miesto, chvíľa pokoja a samoty. Moje kroky ma viedli dole miernym briežkom, ktorí pokrývala vrstva starého jesenného lístia.
Prekračoval som vytŕčajúce korene stromov a mieril k tou domu. Stál v kopci na kraji lesa a tak, ako som si uvedomil, z neho bol prekrásny výhľad na zapadajúce slnko, ktoré naberalo rôzne odtiene od červenkastej až po bielu. Ešte nikdy som tu nebol večer. V diaľke som zahliadol postavu približujúcu sa k domu. Slnko mi svietilo do očí, preto som ju nemohol poriadne vidieť, ale predpokladal som, že to bude Eva. Usmial som sa. Bola to moja spolužiačka zo základnej školy, tak sme sa spoznali. Chodili sme spolu deväť rokov do triedy ale ja som o ňu ani nezakopol. Ale cez prázdniny po základke sme sa náhodou stretli a tým sa všetko zmenilo. Bolo to prekrásne, dalo by sa povedať ideálne, ale len dovtedy kým jej otec nezistil, že jeho "malá dcérka" už randí a zakázal nám stretávať sa. Preto sme skončili tu.
Nechcelo sa mi postávať von, bolo dosť chladno, tak som vošiel dnu. Šiel som do obývačky - tam sme sa zvyčajne stretávali. Bola to rozľahlá tmavá miestnosť zo zmätkom gaučov, kresiel knihovničiek a stolíkov. Usadil som sa do kresla stojaceho v rohu a ponoril sa do temnoty. Trochu ju vystraším, bude to sranda. Čakal som, mlčal a svojím nedokonalým zrakom pretínal šero smerom ku dverám. Občas som pozrel na hodinky, aby som skontroloval čas. Tak, či tak, prišiel som skôr než sme sa dohodli. Prešlo päť minút kým sa dvere otvorili. Vstúpila tam postava v čiernom kabáte - presne ako som očakával. Ale nebola to Eva. Túto ženu som nepoznal. Vyzerala staršia, možno okolo tridsiatky. Nevedel som čo tu môže chcieť, ale snáď to isté, čo ja s Evou. Rozmýšľal som nad tým, že by som vstal, nejako hlasito sa postavil, alebo proste urobil niečo čím by som dal o sebe nejako vedieť.
Ale neurobil som to.
Ďalej som tam zotrval bez pohybu, či akéhokoľvek zvuku. Poobzerala sa po izbe, ale zdalo sa mi, že ma nezbadala. Opäť otvorila dvere a vyšla von. Z nejakého bláznivého nápadu som vstal a strčil sa do prázdneho čierneho priestoru medzi stenou a kreslom. Nevedel som prečo. Bol to... akoby inštinkt. V dome bolo znepokojujúce ticho a čoraz väčšia tma. Vráti sa ešte? A prečo by som sa jej vlastne mal báť? Napadla ma však jedna znepokojujúca myšlienka. Čo keď jej tento dom patrí? Ak ma tu uvidí, mohla by zavolať políciu, a o taký problém som rozhodne nestál.
Niekde v miestnosti tikali hodinky. Nikdy predtým som si ich nevšimol, ani ich nepočul. Možno tam neboli. Mohla ich doniesť aj ona. V tej chvíli som opäť začul nejaký ruch. Hlasy nesúce sa z chodby.
"Je naozaj nutné ísť až sem?" pýtal sa ženský.
"Nepotrebujem ozvenu, ani náhodných svedkov." odvrkol hrubý, mužský.
Hneď potom sa dvere otvorili a dnu vošla žena v čiernom kabáte. Podržala dvere otvorené, až kým dnu nevstúpi muž ešte s nejakou nízkou, zrejme ženskou, postavou. Potom žena odišla, nechala ich samých.
Muž s nízkou ženou a votrelec, ktorí ich pozoroval - ja.
Prešli ďalej od dverí takže som ich až tak dobre nevidel. Ale kým sa mi stihla stratiť z dohľadu, všimol som si pár vecí, ktoré by nikto neprehliadol. Tá žena tam nebola dobrovoľne. Všimol som si to zo štýlu jej chôdze, alebo skôr... Neviem či chôdza je to správne slovo, Viac menej by s dalo povedať, že ten pohyb pozostával z troch častí. Ten muž ju buď ťahal, strkal, alebo tlačil dopredu.
Potom som ich už nevidel, len počul. Občas buchli do nábytku, občas hlas ženy, akoby niečím pridusený. A prečo som sa nepohol a nepovedal nie? Pretože som bol zasraté decko. V tej chvíli avšak na pár stotín všetko stíchlo, až tak nečakane, že so aj ja podvedome prestal dýchať. Ale všetko to trvalo len tých pár stotín. Potom prišiel nepomerne hlasitý krátky zvuk. Ak v ničom inom aspoň v tomto boli americké filmy dobré. Ten zvuk uvádzali pravdivo. Na chvíľu som privrel oči a len tak nezmyselne si v duchu povedal krátke: Nie. Potom som bez váhania vyskočil a rozbehol sa ku dverám. Neostanem s mŕtvolou a vrahom v jednej miestnosti.
Vybehol som von a bežal do lesa. Bol som von!
A v duchu som si gratuloval, ale len do chvíle kým som toho muža nevidel bežať za mnou. Nemal som radšej ostať nepočutý v miestnosti? Teraz vedel, že som svedok a ak zabil tú ženu pochyboval som, že bude mať problém aj so mnou. Nikdy by ma nenapadlo, že sa niekedy dostanem do takej absurdnej situácie, rovnako ako to, že si práve vtedy spomeniem na americké filmy, teda na jednu celkom logickú vec. Nech je to ktokoľvek zo zdravím rozumom, je dosť nepravdepodobné, že ťa zastrelí na ulici medzi ľuďmi.
Mieril som do mesta, teda dúfal som, že je to tak, pretože už bola tma a ja som tu za tmy ešte nikdy nebol. Nevidel som si pod nohy, všade bola čierno-čierna tma a ja som len dúfam, že sa o nič nepotknem.
Bežal som. Snažil som sa ísť rýchlo a on bol za mnou. Po čase som sa sústredil len na vlastné kroky a rýchlosť. Nepotkni sa, dávaj pozor... hovoril som si. Už som toho muža za mnou nevnímal, nevedel som či ma stále prenasleduje, ale v tú chvíľu nad tým nezáležalo. Aj keby to už bol vzdal nedokázal by som zastaviť.
Bál som sa. Ľavá, pravá, ľavá, pravá,... V diaľke som zbadal svetlá mesta. Možno to bude znieť otrepane, ale mal som pocit, akoby mi to dodalo síl. Už to nie je ďaleko. A potom som vbehol medzi domy. Bolo tam pár ľudí, tak som prešiel do zrýchlenej chôdze.Aj títo stačili.
Snáď. Vytiahol som z vrecka mobil a vytočil číslo. Eva. Zazvonilo len raz kým zdvihla. Zrejme už čakala.
"Evka, kde si?" opýtal som sa.
"Prepáč, viem, meškám, ale už idem. Len som musela ešte pomôcť doma."
Vydýchol som si. Ona tam ešte nie je.
"No, vlastne, ani ja nemôžem prísť." klamal som.
Potom jej to vysvetlím.
"Naši sa pohádali a nechcem ich nechať samých."
Eva bola to najchápavejšie stvorenie na Zemi. Keď som o pár minút dotelefonoval, bol som vlastne už úplne pokojný. Kráčal som po ulici a opäť si prezeral krásy nočného mesta.
Bol som úplne sám, až na muža ktorí kráčal oproti mne. Pôsobil ako študent na vysokej škole, usporiadane a neškodne.
"Dobrý večer." pozdravil ma keď prechádzal okolo.Zľakol som sa - vytrhol ma totiž z úvahy o meste.
Nepoznali sme sa, tak načo sa zdraví?
Prešiel okolo mňa. Ja som zastal a obzrel sa. On približne v tej istej chvíli tiež. Predsa len nebol celkom neznámi.
V ten večer sme sa už videli.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ellie von Blanchet Ellie von Blanchet | Web | 4. srpna 2011 v 23:07 | Reagovat

týjo. Máš fakt talent. (tiše závidí)

2 Chloe M. Raddle Chloe M. Raddle | Web | 5. srpna 2011 v 12:56 | Reagovat

Vůbec si s tím nedělej hlavu, naprosto to chápu :-)
Ta jednorázovka byla suprová, souhlasím s předešlým komentářem. Máš prostě talent ;-)

3 Janelle Janelle | Web | 7. srpna 2011 v 22:49 | Reagovat

Aaaa dalej :D och a teraz si budem omýšlať vlastný koniec - skvelé to je :D

4 Jiand Jiand | E-mail | Web | 9. srpna 2011 v 23:55 | Reagovat

Tak co, net už běží? :-)

5 Kovienka & Izo Kovienka & Izo | Web | 11. srpna 2011 v 19:50 | Reagovat

Ďakujem :-) no, net beží až teraz a chystám sa vám pridať už nejaký ten článok ;-) a dočítať tie vaše.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama