2.kapitola - Chlapec a vrah

30. srpna 2011 v 21:47 | Izo |  Osudu neujdeš
Na začiatok chcem upozorniť, že nič čo by mohlo niekoho z čitateľov pobúriť nie je moje vlastné presvedčenie a ani nezdieľam názory mojich postáv, či ich konanie. Ak mi to niekto aj napriek tomu bude dávať za vinu, dopredu sa ospravedlňujem.
Viem, že tento mesiac to nebolo to čo minulí, ale nejako mi to nejde, viete, nechce sa mi prepisovať. ;) Ďalej ma ospravedlňte, že nebude dlhý pokec na úvod, ale môj drahý blog.cz blbne a neustále obnovuje stránku, takže sa zmaže všetko čo napíšem a neuložím. Teším sa na váš názor. ;)




Bola to pustá sivá miestnosť. Stál tam len stôl a dve stoličky, samozrejme, že sivé. A známa stena - tmavé zrkadlo. Dnes už snáď každý vie, že cezeň sledujú dianie v miestnosti. A do takej miestnosti posadili dieťa, ktoré len pred pár hodinami videlo svoju zavraždenú mamu.
V susednej miestnosti nebol nikto, o to som sa postaral. Alex sedel na jednej zo stoličiek. Hlavu mal sklonenú a pozeral na dol. Keď som vošiel, zdvihol zrak.
"Zdravíčko, Alex." prehodil som.
Mlčal. Po chvíli mi nepatrne kývol. Asi mu nebolo veľmi do reči.
"Je mi ľúto čo sa stalo, Alex. Úprimnú sústrasť."
Mlčal.
Hodiny na stene ticho tikali v mrazivom tichu. Už v ten chvíli som začínal rozmýšľať, či som nemal miesto seba poslať detskú psychologičku.
"Čo chcete?" pýtal sa ticho.
Mal zvláštny hlas. Bol taký... ako to len popísať... Bolo to asi také ako keď po nalakovanom dreve prejdete hrubým závesom. Takmer nehlučný, ale predsa. Alebo možno ako tichý vietor v korune stromov.
Zapichol som doňho pohľad. Vari to nepochopil? Ale Alex pokračoval.
"Nič som neurobil!" už začínal kričať. Avšak skôr sa tým dostal na hlasitosť normálneho človeka. "Myslíte, že by som jej niečo urobil?! Veď to bolo moja mama, moja jediná rodina!"
Sadol som si na stoličku oproti nemu. "Som Yuto Kirino." predstavil som sa. "Vyšetrujem prípad tvojej mami, ale z ničoho som ťa neobvinil."Na chvíľu som zmĺkol, aby som mu dal čas. "Si tu ako svedok. Vieme, že to ty si zavolal políciu. A ty si ju videl ako prvý. Ale nikto, naozaj nikto, to nechce na teba našiť. Vieme, že ty si to nebol."
Pozeral na zem a mlčal.
"Čo sa stalo, Alex? Povedz mi o tom ako si ju našiel." opýtal som sa keď to už začínalo vyzerať, že nepochopil čo hovorím. Nemohol, alebo nechcel.
"Prišiel som zo školy. Tak ako vždy, nič nezvyčajné. Dnes sme končili v škole skôr, taký bol rozvrh. Vedel som, že má byť dnes doma, ešte ráno mi povedala, že si berie voľno. Tak som ju hľadal. Volal som na ňu, ale neozývala sa. Tak som prešiel po byte a našiel som ju..."
"Nič iné?" nechápal som. "Niečo nezvyčajné? Neboli odomknuté dvere na vchode, alebo niekto nepostával vonku?"
"Niekoho som stretol na schodoch." priznal chlapec. "Nikdy som ho tam nevidel."
Tak toto bolo niečo! Možno Alex stretol na schodoch vraha. A ak by sme vychádzali s predpokladu, že ho poznala a verila mu, bolo možné, že to bol agent. A ak to tak bolo, bolo možné, že ho podľa Alexovho opisu niekto spozná.
"Ako vyzeral, Alex?"
Na chvíľu sa odmlčal, ale už bol zhovorčivejší. Nevedel som či mi verí, alebo nie, ale minimálne vedel, že je dôležité aby mi povedal všetko čo vie, pretože ak umrela ona, môže aj on, alebo niekto iný. Niekto koho má rád, kto by mu chýbal.
"Bol vysoký," spomínal. " A mladý. Mohol mať tak najviac osemnásť." Tentoraz pozrel na mňa. "Na farbu vlasou, ani očí si nepamätám, ale myslím, že bol pomerne svetlí. Zaujala ma Davidova hviezda, ktorú mal na krku."
Nadvihol som obočie. V Európe bolo málo agentov, ktorí sa priznávali k židovskej viere a ešte menej ktorých nosili na krku ich symbol. Alex mi poskytol tak dobrý opis. Ale len za predpokladu, že sme sa s tým agentom už stretli. Ak nie, ostali sme mimo.
Vstal som a šiel ku dverám.
"Môžem ísť?" opýtal sa ma.
"Máš kam?" opáčil som.
"Všetko je lepšie ako sedieť tu a ubíjať sa spomienkami." odvrkol.
"Nie." odsekol som aj keď mi srdce hovorilo niečo iné.
Ako by som sa asi cítil ja? Ale darmo. Môže sa stať, že ho ešte budeme potrebovať ako svedka. Mohol by usvedčil vraha keď ho dolapíme.A on? On by už mohol byť dávno niekde v Amerike a ja by som si mohol pískať.
Vyšiel som von a zatresli sa za mnou dvere. Spálila sa nádej pre toho chlapca. Ale čo som mal robiť? Nemám bezodnú moc, ani všetky práva. Nemôže rúbať hlava-nehlava nepozerajúc na to, čo smiem. Možno neskôr, vo chvíli keď už nebudem vidieť iné kroky. Teraz sa musím poobzerať po ľuďoch ktorí sa hodia na Alexov opis.
* * *
Vlasy som si prestriekala lakom na vlasy a na pery naniesla tmavo červený rúž. Možno som sa snažila o retro, možno som ho chcela zviesť. Pozvanie do jeho bytu však nemohlo byť len také. Isto za tým bolo niečo viac. V predĺženom tričku, legínach a vysokých podpätkoch som vyšla z domu. Už tam bol.
Oproti vchodu stálo elegantné čierne BMW s tmavými sklami. Opieral sa oň vysoký chalan v čiernom saku. Nevideli sme sa vyše roka. Vyše roka si všetci mysleli, že je mŕtvy, pretože sa nevrátil v terénu. Zaujímalo ma, či už dal o sebe vedieť, ale osobne som si myslela, že nie. Vždy chcel všetko zvládnuť sám. Keď ma zbadal, usmial sa a šiel mi oproti.
"Dobrý večer, Labuť." pozdravil ma.
Prezývkou, moje meno nevedel. Rovnako však ani ja jeho.
"Dobrý večer, Pierre."
Otvoril mi dvere a on prešiel na miesto šoféra.
"Hudbu?" opýtal sa do ticha.
"Môžeš."
Bol to starý, pomalý jazz.
"Ako žiješ?" pokračoval ďalej v rozhovore. "Milostný, ľúbostný život? Ako to ide v službe?"
Mykla som plecami. "Život ide ďalej, deň po dni, rok po roku. Študujem na strednej, a popri tom si mierne privyrábam."
"V službe?"
"Áno. Počúvam všetky klebety a kšeftujem s informáciami. A najnovšie vyšetrujem prípad." pochválila som sa.
Nadvihol obočie a zasmial sa. "Ty? Naša prostitútka a prípad?"
"Nie som prostitútka!" bránila som sa.
A on sa smial tým najkrajším smiechom aký som kedy počula.

Dovečerali sme. Mali sme za sebou kopu sexuálnych narážok a momentálne som ležala v jeho náručí na gauči. P
obozkal ma. V nasledujúcich chvíľach som mu zvliekala šaty, on mne taktiež, bozkávali sme si asi všetky časti tela, ktoré si vie len človek predstaviť. Po čase sme spolu ležali na gauči, oči privreté, dych horúci, tep zrýchlený. Vplietla som si prsty do jeho vlasov. Hladil ma po chrbte a bozkával na krku. Posunul sa a na kožu mi dopadol kúsok chladného kovu, ktorí mu visel na retiazke. Symbol jeho viery - Davidova hviezda. Druhou rukou - tou ktorú som nemala v jeho vlasoch - som sa načiahla, že mu ju rozopnem. Zachytil mi však ruku a pobozkal ju. Nechcel sa toho vzdať. Bol až taký veriaci? Ak áno, potom som nedokázala pochopiť, čo potom robil v službe?
"Môže ťa volať aj nejako inak, ako Labuť?" opýtal sa ma.
Čo mi môže urobiť ak mu poviem krstné meno?
"Aj ja teba môžem volať nejako inak?"
Prikývol. Teda, tak ako sa mu dalo pri mojom krku.
"Dí." povedal.
Zasmiala som sa.
"Preboha ako sa to píše?"
Usmial sa, cítila som jeho pery na krku.
"D-I-E." vyhláskoval.
Chvíľu bolo ticho.
"Sľúbila si mi meno." pripomenul.
"Ela." povedala som.
Bola to len prezývka. Mohla som sa volať len Ela, Elena, Emília, Emma, Emanuela,... bolo veľa možností. Avšak čo sa týkalo Pierreho, alebo aj Dieho, tam som tápala v tme. Nenapadalo ma jediné meno, ktoré by to mohlo byť.
"Povedz," vyzýval ma ďalej, "Ten prípad máš sama?"
"Nié, nié." zatiahla som, pretože mi už alkohol začínal rozväzovať jazyk.
"S kým?" pýtal sa.
"S Kirinom." zašomrala som.
"Oh," zamrmlal. "Raz som s nim bol na akcii. Je dobrý. Čo sa stalo, že sa vrátil s terénu domou?"
Mykla som plecami. "Čo ma je do toho?" zafrflala som.
"Veď nič, nič Zlato. Nerozčuľuj sa hneď." tíšil ma.
Trvalo len chvíľu kým som zaspala.

A na záver: Čo myslíte od akého mena je prezývka Die?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Janelle Janelle | Web | 31. srpna 2011 v 1:51 | Reagovat

Netuším :D bože prečo mám pocit, že on zabije aj labuť, lebo ak sa nemýlim on je vrah - má na krku hviezdu nie ? :D

2 Chloe M. Raddle Chloe M. Raddle | Web | 31. srpna 2011 v 13:35 | Reagovat

Ani já nevím :-) Přemýšlela jsem nad tím hodnou chvíli, ale vážně vůbec netuším :-)
Kapitola byla nádherně napsaná. Hltala jsem to jedním dechem :-) Moc se těším na další :-)

3 Kovienka & Izo Kovienka & Izo | Web | 31. srpna 2011 v 22:04 | Reagovat

I: Baby ďakujem Vám za komentáre :-)  :-) Strašne ste ma potešili :-)

4 Jiand Jiand | E-mail | Web | 2. září 2011 v 19:57 | Reagovat

Napínám, aby to zaujalo více lidí. A já jsem s tím velmi spokojen. Momentálně píšu čtvrtou část (počítám i s dvoudílným prologem) a aby to nebylo málo, budu se snažit o konce na zabití... :D (víš, co myslím...) :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama