Prológ - Bez šance

28. července 2011 v 0:00 | Izo |  Osudu neujdeš
Tak, úvadzam prológ. Tento článok je prednastavení, ale aj tak sa poteším všetkým vašim komentárom. :))


Mohol som utekať, ale nikdy som nemohol utiecť.
Nie pred nimi, nie takto, nie tu.
Čakali len na ten najmenší prešla aby ma mohli dostihnúť. A ja nedokážem bežať večne. Nedokážem utekať až dokonca.
Rozmýšľal som, či sa rovno nevzdať, a zbytočne nenaťahovať tú chvíľu, ktorá nás od seba ešte delí.Ale nie! Som ešte slobodný, a taký aj ostanem. Tak dlho ako sa len bude dať.
Pravidelný zvuk dopadu mojich topánok na betón. Len sa nepotkni, hovoril som si. Pokiaľ stojíš, ešte máš šancu, ale ako náhle budeš na zemi, skončil si.
Boli mi v pätách, cítil som to. Ale ako som sa do toho vlastne zaplietol? Ako som mohol dovoliť aby to skončilo takto? Zdalo sa mi, že je to strašne dlhý čas, ale vedel som, že to tak nie je. Bol to len záblesk toho, čo ešte príde. Počul som ich za sebou. V prázdnom tuneli sa ich kroky odrážali, ozvena na mňa padala a ubíjala ma. Mal som chuť padnúť na zem a vzdať sa. Ale nemohol som to urobiť. Bál som sa ich - to netajím. Rovnako ako to, že som nebol z tých Samurajských hrdinov, ktorí sa nebáli smrti. Bol som len človek. Ale oni tiež. Tak ako to? Dobrá otázka. Keby som sa neponáhľal iste sa nad tým zamyslím.
Ľavá, pravá, ľavá, pravá,... Bolo ich priveľa. Priveľa postrachov z minulosti, ale aj prítomnosti.
"Vzdajte sa!" kričali. "Nemáte šancu ujsť, nemá to zmysel!"
Tak prečo ste a nedostali doteraz? Tak prečo ešte žijem? Samozrejme, neboli zvyknutý. Báli sa strieľať, pretože guľky sa mohli odraziť od stien, báli sa, že sa potknú, pretože tu bola tma, ale najviac sa báli, že ma stratia, pretože aj nad nimi bol niekto kto by ich bol potrestal. A tu bol ten rozdiel.
Ja som sa strieľať nebál, veď som nemal spolupracovníkov, ale na druhej strane ja som tu bol tá lovená korisť, a ak by som sa bol obzrel spomalil by som a skončil. Tmu som preklínal aj ja, ale ja som jej bol sčasti vďačný, pretože ma kryla. A to posledné... no, aj nado mnou niekto stál, ale mňa by nepotrestali. Buď by som uspel, alebo umrel.

Nezdá sa vám život trochu drahá cena za neúspech? Mne áno. A poriadne.
Ale teraz nie je čas rozmýšľať nad takými vecami. V diaľke som zbadal svetlo. Umelé svetlo. Buď ma potopí, alebo zachráni. Odpovede položím na misky váh. Len,... Ktorá vyhrá? Začínal som pociťovať, že bežím už poriadne dlho. Ale to svetlo!
Stále som ich počul za sebou, ale oni akoby sa neunavili. Bežali ako stroje - neúnavne a pravidelne. Boli to vôbec ľudia? Rozum mi však navrával, že nemôžu byť nikým iným.
Ľavá, pravá, ľavá, pravá, ľavá, ľavá. Prineskoro som si uvedomil to nenápadné pichnutie do krku. Guliek sa báli, ale tohto nie. Posielali ma na nútení odpočinok. Dopadol som na kolená. Moja myseľ sa začínala zahmlievať, ale ja som chcel ešte bojovať, ešte pár minút odporovať a nevzdávať sa. Vedel som, že sú blízko, aj keď som ich nevidel.Z puzdra som vytiahol pištoľ.
Ja nemôžem nič stratiť. Strieľal som do tmy. Len tak, nemieril som, veď so ani nič nevidel. Počul som ako sa guľky odrážajú od stien, ale aj občasný výkrik, ktorí mi dával nádej, že som predsa len niekoho trafil. V tuneli sa nemali kam schovať, ale ani moja munícia nebola večná. Rovnako ako moje vedomie.
Pomaly som odchádzal do ríše snov a nemal som s tým čo robiť, ako sa postaviť na odpor, či zabrániť tomu. Ktosi sa ku mne asi prikradol odzadu, pretože mi strhol ruku zo zbraňou k zemi. Prestal som strieľať. Veď načo do betónu?! Vykrútil mi ju z ruky. Nemal som na výber. Proti sile ktorá ma tlačila nadol som nemohol, alebo nechcel, odporovať.
Naozaj som nikdy nemohol utiecť. Nemohol som vyhrať, tak načo som to ešte naťahoval? Prestal so bojovať a vzdal som sa.
"Indy!" zakričal známi hlas, ale v tej chvíli som ho nevedel priradiť.
"Indy!" približoval sa.

Ale nie dosť skoro. Už mi nemohol pomôcť.
* * *

Niečom nebolo v poriadku. Už to mal byť. Meškal päť minút a ja som mu nemohol dať ani o sekundu viac. Už sme spolu pracovali a vďaka tomu som zistil, že nikdy nemešká.
Upieral som oči na vstup do metra. Vykročil som. Postupne som prešiel do behu, a zbehol dolu po schodoch. Na peróne nikto nestál. Hoci to bolo zvláštne, teraz som sa nad tým nezamýšľal.
Započul som pár výstrelov, ale hneď stíchli. Zoskočil som na koľaje a rozbehol sa do tunela. Neboli ďaleko. Spoznal som človeka ležiaceho na betóne. Pomaly ho obkľučovali ostatný.
"Indy!" kričal som jeho meno. "Indy!"
Otočili sa a mierili na mňa zbraňami.
Ale ja som bol ozbrojený tiež. A bol som ešte zúfalí. Bolo ich veľa a ja som bol sám. Ak by som netrafil Indyho, tak som zasiahol cieľ. Nemal som čo stratiť, a ani ma nemali ako dostať. Za chrbtom som mal prázdno, a v rukách zbraň. Nedovolil som im priblížiť sa. Nemali sa kam schovať a vlak mohol prísť kedykoľvek.Začali ustupovať.
Ale aj tak - nebolo to príliš ľahké? Pevne som veril, že v tom nie je žiadny podraz. Keď sa posledný stratil za zákrutou, odložil som zbraň a zohol sa k Indymu. Zatriasol som ním, ale potom ma upútalo niečo na jeho krku.
Čerta, šípka. Vzdal som preberanie, a začal som ho ťahať smerom k perónu. Nech nás vidí kto len chce, ale nedovolím, aby ho zrazil vlak. Vytiahnuť ho z trate bolo dosť náročné, predsa len Indy bol o dosť vyšší než ja, ale nakoniec sa mi to podarilo.Uložil som ho na zem. Stále sme boli sami. V hale panovalo surové ticho.

A potom... Ten zvuk bol tichý a nevýrazný, no pre mňa dôverne známy spúšťač alarmu v mojej hlave. Vystrel som sa a pomaly otočil chrbtom k Indymu. Predsa len sme neboli sami. Vlastne, dalo by sa povedať, že tu bolo v podstate veľa ľudí.

"Odlož zbraň, chlapče." povedal jeden z nich. "Inak ťa zastrelia."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Chloe M. Raddle Chloe M. Raddle | Web | 29. července 2011 v 9:01 | Reagovat

Začalo to teda skvěle. Páni, bylo to napínavé už od začátku :-) Rychle další kapitolku :-)

2 Bailey and Janelle Bailey and Janelle | Web | 29. července 2011 v 19:22 | Reagovat

Na našom blogu sa práve začala poviedková súťaž! Ešte máte stále šancu zapísať sa! :))

3 Jiand Jiand | E-mail | Web | 1. srpna 2011 v 15:54 | Reagovat

Napínáš hned tak na začátku? Nasadila jsi vysokou laťku ;-). Mimochodem u mě na blogu můžeš hlasovat v první kategorii MRAward :-)

4 Janelle Janelle | Web | 2. srpna 2011 v 12:34 | Reagovat

Fajne :) teším sa na to ako sa to dalej vyvinie :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama