Ofenzíva

9. července 2011 v 15:02 | Izo |  Jednorázovky Izo


Túto jednorazovku som napísala asi v decembri. Pôvodne bola na súťaž "Prečo mám rád slovensko" ale veľmi to k tejto téme nemá, a tak sme to poslali do "Európa v škole". Postúpila z okresného kola na druhom mieste priamo na Slovenské kolo, ale tam sa (žiaľ) neumiestnila. nevadí, môžem skúšať šťastie nabudúce. :))
P.S. Dnes oslavujem ;) alebo skôr neoslavujem, ale mám vitúženích 15 a môžem chodiť do kina na normálne filmy ;)



Bol krásny deň a ja som bez pohnutia ležal na lúke. Ďaleko od ľudí, mesta, a aj akejkoľvek civilizácie. Okolo spievali vtáky a vytvorili ten najprirodzenejší orchester, aký ste kedy mohli počuť. Teplé slnečné lúče mi hriali tvár aj zavreté viečka. Celá tá scéna, v ktorej som práve existoval, bola až dokonale šťastná. Ale ja som do nej nezapadal.
Mal som pocit, akoby som kráčal po púšti smädný, hladný a na pokraji síl a zrazu ma obklopilo toto. Táto dokonale dokonalá scéna. Ale ja som predsa bol na tom nekonečnom mori bezútešného piesku, hľadel na rozpálený horizont a cítil beznádej! Prial som si nechápať, nevidieť, ponoriť sa do svojej bezmocnosti, strachu, hnevu a smútku a ostať tak už naveky.
Bol som psychicky porazený, ale netúžil som stať sa samurajom. Len som už nechcel žiť. A za to všetko mohli udalosti posledných dvadsiatich štyroch hodín. Ešte včera by som nechcel ísť do školy a tváril sa, že mám horúčku, aby som nemusel písať písomku z chémie. Dnes by som tam s radosťou šiel. Ale odvtedy sa veľa zmenilo. Prečo som bol taký smutný?! Mal som rodinu, všetci sme boli zdraví a spolu, tak prečo? Bolo priťažké zmieriť sa s tým, že nepoznám odpoveď.

Bol pondelok, ale nešli sme do školy, jednak preto, že cesty neboli v dobrom stave, a jednak preto, že bolo treba pomáhať doma. Nám voda vzala len plot a aj ten sme našli zachytený o domy nižšie od nás. Bol však v nepoužiteľnom stave. Ťah vody drevené latky rozbil na kúsky. Do mesta sme sa nemali ako dostať, keďže sme nemali auto a autobus dnes až do dediny nešiel. Otec teda usúdil, že plot počká. Zamietli sme dvor a aj cestu pred domom a vydali sme sa hľadať majiteľa záhradnej hojdačky, ktorá sa ráno objavila u nás v záhrade. Prešli sme celú časť, ktorú domáci označovali "Fínske domky", hoci s Fínmi nič spoločné nemala, ale jej oficiálny názov neexistoval. Veď to bola iba časť dediny.
Všimol som si, ako sa bezvýznamné ľudské výhrady voči susedom strácajú, a to len kvôli tomu, že sa objavil spoločný nepriateľ a museli sme sa spojiť, aby sme ho porazili. Šli sme pomôcť ľuďom z dolného konca, pretože ich to zasiahlo viac ako nás. Väčšine zatopilo pivnice a prízemia, no niektorým aj poschodia.
Celé doobedie som pomáhal kamarátovi vynášať zničený nábytok a koberce. S hrôzou som sledoval tie navlhnuté steny na prízemí. Ako sa dá toto do poriadku? Nevedel som si predstaviť, že by ešte niekedy mohlo ísť všetko po starom. V rádiu bolo počuť reportáž zo záplav. Najrôznejšími spôsobmi opisovali rozmery udalostí a vyzývali ľudí k tomu, aby pomohli.
Takéto výzvy som videl už mnohokrát, avšak nikdy som nijako nepomohol. Nájdu sa ľudia, ktorí pomôžu teraz nám, alebo je to len márna snaha médií? Dúfal som, že nie. Človek zrejme pochopí nešťastie, až keď sa ho osobne dotkne. Alebo som bol takýto len ja, a ostatní si to uvedomili aj bez toho?
Zhruba o jednej mi volala mama, aby ma zavolala na obed. Keď som vyšiel von, všimol som si, že sa už zas zmráka na dážď. Šiel som rýchlym tempom, ale neprešiel som ani polovicu cesty a už znovu začalo pršať. Rozmýšľal som, že budem bežať, ale dážď bol taký hustý, že by to nemalo žiadny zmysel. Rozbehol som sa, až keď som si uvedomil, že je to taký silný dážď ako včera.
Mal som to ešte v čerstvej pamäti. Netrvalo to viac ako dvadsať minút, ale voda bola všade. Vylial sa potok, voda sa valila po ceste a bola ďalšou riekou. Brala všetko, čo nebolo upevnené, alebo priťažké a za chvíľu bolo po nej. Dvadsať minút, ktorých zanechalo príliš veľké škody.
Keď som prišiel domov, mama už naberala, tak som sa utekal rýchlo prezliecť do suchých vecí. Všetci sme si sadli za stôl a jedli. Považovali sme to za symbol toho, že máme aspoň nejakú spoločnú aktivitu, aj keď to bolo len jedlo. Rodičia sa sťažovali na to, že všetko je dnes príliš rýchle a uponáhľané, a tak sa snažili rodinu spojiť, ako len vedeli. Mne sa to nezdalo, ale to bolo asi preto, že som nikdy nezažil tie časy, "keď boli ešte mladí", ale bol som im za to vďačný. Mal som pocit, že keby sa niekedy v budúcnosti niečo stalo, vždy sa mám kam vrátiť. Toto boli chvíle, keď som bol rád, že sa s nimi nehádam viac ako väčšina ľudí v mojom veku, že ma neposlali preč a ešte veľa ďalších vecí.
Ale dnes to neprebehlo tak ako zvyčajne. Zrazu len tak, bez akéhokoľvek varovania, sa ozvala siréna. Nebol piatok, a tak to muselo by niečo vážne. Nevedel som, aké druhy zvukov prislúchali poplašným správam, ale domyslel som si, že jediné čo prichádzalo do úvahy, bola povodeň. Fínske domky stáli asi tak vysoko ako dolný koniec, len v inom smere, a tak nás nezasiahla voda z potoka, preto som predpokladal, že sa nemusíme obávať. Rodičia takisto. Ozval sa zvonček, ktorý prehlušil sirénu. Otec šiel otvoriť. Vrátil sa o pár minút. Mal taký vážny výraz, aký som v jeho tvári videl len málokedy.
"Evakuujú nás." povedal. "Máme pätnásť minút na to, aby sme si zbalili najnutnejšie veci."
Dúfal som, že je to žart a otec sa o chvíľu začne smiať, keď sa uistí v tom, že nás zas dostal, ale po chvíli som si uvedomil, že nie je. Mama vstala od stola.
"Pohni sa, Alex!" vyzvala ma.
Bez slova som vstal a šiel do svojej izby. Zo školskej tašky som vybral knihy a nechal ich len tak ležať na podlahe. Upracem ich, keď sa vrátim. Ak sa vrátim. Najskôr som si vzal náhradné veci, lieky a doklady, čiže to, čo bolo v danej chvíli asi najdôležitejšie, a potom aj veci, bez ktorých by som sa asi nezaobišiel. Snažil som sa privlastniť si pár závislostí z chvíľ, keď som si myslel, že nič nie je dôležitejšie ako moje teenagerské problémy. Stále som si celkom neuvedomoval, čo sa deje. Všetky moje pohyby boli mechanické, nemôžem povedať automatické, pretože niečo také sa mi ešte nikdy nestalo. Potom som zišiel späť na prízemie. Pozrel som na hodinky. Trvalo mi to zhruba desať minút. Mama mi hneď pribalila aj PET fľašu s pitnou vodou. Veď človek nikdy nevie, čo sa stane.
Presne o pätnásť minút ,ako nás polícia vyrušila od obeda, sme opustili dom. Odviezli nás do takzvanej "bezpečnej vzdialenosti" a potom sa všetky evakuované rodiny presunuli do kinosály. Tam sme mali zatiaľ ostať. Mladšie deti plakali, a rodičia sa ich snažili utíšiť. Starší sa medzi sebou ticho rozprávali a ja som tam sedel v tom najtmavšom kúte, ktorý sa až príliš podobal na moju dušu, a premýšľal o tom, čo sa stane.
Pršalo až do ďalšieho rána, a tak sme tam aj nocovali. Skoro ráno sme vyšli von a šli sa pozrieť, ako to skončilo. Ešte nikdy som nevidel niečo také.

Až vtedy som pochopil, že človek nemôže vyhrať boj proti prírode, lepšie povedané, on ho nemôže ani bojovať. Pýtal som sa prečo. Prečo práve my? Ale nedokázal som odpovedať. Rozpraskané mokré steny, vyvrátené stromy a špina. Toto všetko narobila voda.
Príroda. Nikdy sme s ňou nemali bojovať. Teraz zrejme začínala s ofenzívou. Vrátili sme sa do toho zničeného domu, zbalili si veci a na pár dní odcestovali k starej mame. Prišiel som o miesto, kde som strávil svoje detstvo. O detstvo všetkých tých šťastných chvíľ. Ostali mi len spomienky. Nevedel som, či sa tam ešte vrátime, ale nemal som odvahu opýtať sa. Možno som to ani nechcel vedieť. Ešte raz som si prial byť tým dieťaťom, ktoré nebolo vidieť, keď si zakrylo oči.
Bol krásny deň a ja som bez pohnutia ležal na lúke. Ďaleko od ľudí, mesta, a aj akejkoľvek civilizácie. Okolo spievali vtáky a vytvorili ten najprirodzenejší orchester, aký ste kedy mohli počuť. Teplé slnečné lúče mi hriali tvár aj zavreté viečka. Celá tá scéna, v ktorej som práve existoval, bola až dokonale šťastná. Ale ja som do nej nezapadal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jiand Jiand | E-mail | Web | 10. července 2011 v 13:32 | Reagovat

Ahoj, na blogu máš diplomek za soutěž "Bleksovka 0.2" Snad se líbí :-)

2 Jiand Jiand | E-mail | Web | 10. července 2011 v 15:06 | Reagovat

Když se ti líbí, tak si ho vystav na blog ;-) :D

3 musics.blog.cz musics.blog.cz | Web | 10. července 2011 v 16:47 | Reagovat

Jestli chceš, tak přijd ke mě..je tam soutěž SONP jenom písničky rihanny!!!Jestli máš zájem, Tak se přihlaš!!!

4 willieho-skaza willieho-skaza | Web | 10. července 2011 v 17:59 | Reagovat

Všetko najlepšie :D
A je to pekná poviedka :D Inak len sa mi to zdá alebo radšej píšeš z mužského pohladu ? :D

5 Chloe M. Raddle Chloe M. Raddle | Web | 10. července 2011 v 20:49 | Reagovat

Všechno nej :-)
Ta povídka je krásná, divím se, že jsi se neumístila..

6 Kovienka & Izo Kovienka & Izo | Web | 10. července 2011 v 22:05 | Reagovat

[4]: Nie, nezdá. Zvykla som si tak lebo (neurazte sa páni ;-) ) mi to príde jednoduchšie, lebo mám pocit, že chalani sú jednoduchší ako baby, a no,... aj som si tak trochu zvykla.

[5]:,[4]: : Ďakujem :))

7 Passion Passion | Web | 11. července 2011 v 12:18 | Reagovat

Ahoj! Aj ty máš dnes jedinečnú možnosť sa stať súčasťou najnovšej poviedky! Stačí len vyplniť dotazník na našom blogu a môžeš byť medzi 4 vybranými! Viac info:
http://ourunwrittenworld.blog.cz/1107/nabor-do-poviedky

8 Kovienka Kovienka | Web | 19. července 2011 v 11:46 | Reagovat

No do "Prečo mám rád Slovesnko" sa tie naše "úžasné" povodne vážne nehodia :D ale tiež a divím, že si sa neumiestnila... je to skvelé.. ja zasa neviem písať z pohľadu chalana :D

9 vestec vestec | Web | 13. ledna 2012 v 6:36 | Reagovat

Dobry clanek, hezky blog, podivas se na muj webik?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama