9.kapitola - Kompromis

14. července 2011 v 0:00 | Izo |  Hľadanie
Tento článok je prednastavení, ale to neznamená, že sa nepoteším komentárom ;)
Posledná kapitola. Ešte si rozmyslím, či sa mám smiať, alebo plakať. Samozrejme, nezabúdajte ešte na epilóg, ktorí príde asi až v auguste, pretože ho nestihnem napísať.
Upozorňujem, že začína rozprávať Eli a aj tá prvá časť ktorá nie je písaná kurzívou patrí jemu. Teda slovo je jeho až dokým som nevynechala dva riadky - potom ho prenecháva Shiovi.
Teším sa na vašu reakciu.
P.S. Články ktoré napíšete kým budem preč si prečítam dodatočne.


Tmavohnedý klavír. Vínovočervení koberec, svetlé parkety. Moja ruka píšuca po papieri. A hudba.
Začal, prestal, začal od znovu, pričom vždy upravil nejaký ten tón, ktorí moje uši nerozoznali. Ale zrazu bol hotoví. Odohral celú pieseň niekoľko krát, opatrne zakryl klávesy. Prešiel ku mne a zozadu ma objal.
"Vieš to braček?" pýtal sa.
A to bolo všetko. Nevedel som, či som to vedel.
Od nášho príchodu uplynuli už dva týždne a ja som pomaly zisťoval, že sa mi tu naozaj páči. A nerátal by sa deň keby sa tu nezjavila Amy, alebo by Shi nešiel za ňou. No mohli sme teraz odísť? Teraz, keď sa môj brat konečne zamiloval?
Nie, nedokázal by som mu to urobiť. A preto som mu napovedal, že si pamätám. Lebo potom by sme odišli. A to sa nemohlo stať.
Bol som v neďalekom meste. Sedel som v kaviarni a popíjal horúcu čokoládu. Vybral som si ju špeciálne preto, že na dverách mali nápis o bezplatnom pripojení na internet. Prišlo mi to ako zázrak, že niečo také majú aj v Európe. Prihlásení na Facebooku som sa snažil zistiť nejaké novinky z Japonska. Ale hlavou mi išlo niečo celkom iné.
"Mám či nemám?" opýtal som sa mladej čašníčky ktorá práve šla okolo.
Usmiala sa a prisadla si. "A o čo ide?"
"Zatajil som bratovi jednu dôležitú vec. Lenže našiel si tu dievča a ak mu to poviem zrejme odídeme." vysvetľoval som.
Pozrela pred seba, rozmýšľala. Bola veľmi pekná, mala tú najkrajšiu tvár akú som kedy videl a dokonalú postavu. Ale prvý krát po dlhom čase som sa takéto dievča nepokúšal zbaliť.
"Myslím, že by si mu to mal povedať a skúsiť sa s nm dohodnúť." Vymyslela kompromis a šla ďalej. Zrejme sa jej to už stalo veľa krát.
Teda som zaplatil a pobral sa poslúchnuť jej radu.

Šli sme znovu do lesa, na to isté miesto kde sme boli aj prvý krát.
Vtedy sa mi v daždi snažil dokázať, že už nie je dieťa. Dnes mi to už bolo jasné. Kráčal kúsok predo mnou a pozeral do zeme. Ani jediný raz nezdvihol pohľad, zatiaľ čo ja som čakal čo mi povie. Poznal som ten jeho výraz, vedel som, že ma nevolá, len tak pre nič - za nič.
"Čo je Eli?" pýtal som sa.
Opäť som sa pokúšal hrať na toho dospelého, na toho kto má všetko pod kontrolou, toho o koho sa môže oprieť. Ale nebol som si istý, či to tak naozaj bolo.
Zastal otočil sa mi tvárou. Hlavou natočil nabok a zavrel pravé oko.
"Hráš úžasne." povedal mi.
Upieral som naňho oči, ale v podstate nevedel čo hovorí. Takže on nespal. Bol svedkom keď som porušil sľub daní sebe a ja som sa mohol odteraz hanbiť ako pes, že mi to takto vmietol do tváre, beznádejne ma podpísal na listinu nečestných. Celé sa mi to opäť premietlo v hlave. Taký dokonalí pocit! Prečo som tú závislosť ešte neprekonal? Dočerta prečo?!
"Ďakujem." Anjelik prerušil moju sebaľútosť. "Spomenul som si."
Ďalšie slová ktorým som len ťažko porozumel. Nemohol mi dať viac času? Nevedel som, či je to dobrá správa, alebo nie, pretože tým pádom by sme mali odísť a ja by som navždy stratil Amy.
Nie, nechcel som to vedieť. Musel som vyzerať aspoň trochu poľutovaniahodne a smutne pretože sa ozval: "Ostaneme tu aspoň do konca prázdnin, však?"
Alebo tu chcel naozaj ostať? Nebol som si istý ničím, ani sám sebou, preto som len neisto prikývol. Eli vedel, že ďalej ako do konca prázdnin to nebude. Ak to tu má naozaj rád predpokladal som ako teraz nenávidí školu a svoju povinnosť doštudovať. Avšak teraz to bude iné. Teraz sa vrátim aj ja. Bude to ako za starých čias. A ja si konečne dokončím školu.
Z ničoho nič sa usmial ako blázon, rozbehol sa a skočil na mňa. Spadli sme na zem a smiali sa ako blázni.
Nič sme neľutovali, nerobili si žiadne veľké plány do budúcnosti. Žili sme pre tú chvíľu, pre náš smiech a pre staré, rozpadajúce sa lístie vo vlasoch.

Pred chvíľou sme boli dospelí, ale teraz sme obaja boli deťmi.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jiand Jiand | E-mail | Web | 15. července 2011 v 19:37 | Reagovat

Smutné, že už je konec :-(

P.S. tak jsem na blog přidal teďka druhý speciál zaměřující se na členy, jak se dostali ke skupině. Tentokrát se jedná o Moniku. :-)

2 Jiand Jiand | E-mail | Web | 16. července 2011 v 12:33 | Reagovat

Dva diplomky na blogu :D. A neboj jsou už poslední -konečně :D

3 Janelle Janelle | Web | 17. července 2011 v 23:47 | Reagovat

No a povedzme, že koniec je blízsko ... Teším sa na epilog ... :D Aj ked som cakala, že to bude dlhšie :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama