1.kapitola - Most cez priepasť

8. dubna 2011 v 16:27 | Izo |  Hľadanie


Niečo sa skončí a vy si myslíte, že to môžete hodiť za hlavu akoby to nikdy neexitovalo. Ale to je chyba - nejde to. Úplne sa to nedá. Môžete utiecť, vzdať sa všetkých starých vecí, ale niečo si ponecháte.
Vaše spomienky. Ten najcennejší poklad aj najväčšie zlo. Ale ja som nezahodil všetko čo som mohol. Pretože som toho mal tak žalostne málo. Nechal som si jedinú fotku, ktorá nezhorela pri požiari. Obrázok domu v ktorom som nikdy nebol.
Bolo to letné sídlo kde naši zašli rok predtým ako sa to stalo. Ja som s nimi nebol pretože som v tom čase hral na nejakom vraj dôležitom, ale vlastne hlúpom koncerte.
Dnes som šial domou, teda presnejšie k babičke, a pri tej príležitosti som si robil poriadok vo veciach. A z jednej z kníh mi vypadla táto fotka. A to dieťa ktoré som vyniesol z horiaceho domu, ktoré už vlastne nebolo takým dieťaťom, takým nízkym chlapcom ani takým nevinným anjelom ako kedysi mi ju hneď vytrhlo z rúk. "Čo je to?" opýtal sa ma teraz už sedemnásť ročný Eli.
Už som ho dávno nemohol zakrútiť do deky a odniesť tak ako kedysi. Teraz bol rovnako vysoký ako ja, starká hovorila, že sa strašne podobáme a Eli, že ho niekedy volá Shi. Bola síce už dosť stará ale mohla vedieť, že je to Eli keď už mala doma dva roky len jedno vnúča.
Mňa totiž odvial vietor a Eliho odveje preč tiež, pretože som to už na ňom videl. Videl som tie oči ktoré pozerali na obzor tak žiadostivo ako kedysi moje. "Čo je to?" zopakoval keď som mlčal. Zabudol som to pripomenúť? Eli si na prvých osem rokov svojho života nespomína. Nevedel, že tam už bol. Nepamätal si. "Je to v Nemecku." povedal som. "Bol si tam s rodičmi keď si mal asi sedem rokov." Na očiach som mu videl ako ho znepokojuje, že si nespomína. "A ty?" opýtal sa. "Hral som na koncerte."
Teraz už vedel takmer všetko, ale bolo zvláštne hovoriť o veciach ktoré sme spolu zažili. Niekedy som sa toho bál a desil ale napriek tomu so mu hovoril všetky tie všedné zážitky na ktoré som si spomínal aby som zaplnil jeho pamäť a prekryl tú čiernu dieru, ktorú som nazýval Osem rokov. Ale nedokázal som to úplne.
Opäť som mu pozrel do očí. Videl som ten obzor. Viac než kedykoľvek predtým. Chcel tam ísť. Vidieť to čo už niekedy videl a dúfať, že si spomenie. Obával som sa toho, že dúfal márne. Bál som sa toho sklamania v jeho očiach.
Môj strach bol jeden problém. Ale mal som aj ďalšie. Nikdy som tam nebol. Vedel som v akom meste to je, ale nepoznal som adresu takže som ho tam nemohol zaviesť.
Napriek svojej osemročnej strate ma poznal veľmi dobre a čítal mi z tváre tak ako nikto iný. Presne vedel čo mi ide hlavou.
"S tou fotkou to nájdeme." ubezpečoval ma.
Mal v hlase toľko nadšenia! Tú nevinnosť, hoci taký už dávno nebol, a detskú zaslepenosť, ktorá dokázala nevidieť všetky negatíva.
"No, tak Shi." presviedčal ma s toľkým nadšením.
"Vymeškáš zo školy." pripomenul som mu.
Zavrtel nado mnou hlavou. "Veď je júl."
Už minulí rok som si všimol, že sa snaží správať ako dospelí. Šlo mu to celkom dobre až na oči - v tých sa mu dalo stále dobre čítať. Mykol som plecami. Mal som snáď inú výhovorku okrem vlastného strachu?
"V poriadku. Môžeme ísť."
Usmial sa a objal ma. Teraz sa jeho dospelácke správanie rozplynulo.
"Ďakujem." šepkal.
Zdalo sa mi to, alebo naozaj plakal? Aj ja som ho objal a rozstrapatil mu vlasy. "Budeme to brať ako taký výlet, dobre? Nebudeme sa trápiť keby sme to nenašli. Mysli, že to bude hlavne výlet."
Prikývol a ja som mu podal vreckovky.
* * *
Do Nemecka sme prišli včera. Ešte kým sme odleteli telefonicky sme zjednal nejaké to bývanie. Nebolo to ľahké v takom malom meste a jediné čo sa mi podarilo zohnať bol malí domček, ktorému pretekali okná a to ani nepršalo.

Eli ležal vedľa mňa, oči mal privreté a pozeral na mňa cez čierne vlasy. Ja som pozeral naňho. Usmial som sa a položil mu dlaň na oči. Pochopil moje gesto.
"Aj keby som nechcel o chvíľu zaspím." povedal mi.
Osem hodín je predsa len veľa. Zložil som mu ruku z tváre a on mal - na moje prekvapenie - už zavreté oči. Odhrnul som mu vlasy z tváre a o chvíľu som zaspal tiež.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jiand - eSBé Jiand - eSBé | E-mail | Web | 9. dubna 2011 v 9:51 | Reagovat

Vypadá to zatím dobře :). Jinak jsem včera přidal ten dílek na který jsi se tak těšila :D

2 Jiand - eSBé Jiand - eSBé | E-mail | Web | 9. dubna 2011 v 17:55 | Reagovat

Mě se to moc nechtělo už popisovat, protože jsem to popsal v 1x12 (většinu jejich bytu...)

3 Chris Chris | Web | 10. dubna 2011 v 15:55 | Reagovat

naozaj to vyzerá dobre :)

4 Janelle Janelle | Web | 16. dubna 2011 v 10:48 | Reagovat

Melancholický krásne ... strašne sa mi páči tá melancholia, ktorá sála z každého riadku.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama