Prológ - Neodchádzaj!

23. března 2011 v 20:55 | Izo |  Hľadanie
Tento príbeh som začala písať asi pred viac ako pol rokom. Myslím, že väčšina sa vysvetlí v priebehu, takže nebudem nič dopredu prezrádzať. Začiatok by sa mal odohrávať v Japonsku, ale myslím, že na tom v podstate nezáleží.
Som zvedavá na Váš názor.





Neodchádzaj!

Stál som na vrchu kopca. Aj keď o tom či to bol kopec by sa dalo diskutovať. Ja by som povedal, že je to skôr vyvýšenina na rovnej lúke, ale nechcel som sa hádať. Môj brat Eli stál vedľa mňa. To on to nazval kopcom. Ja som pozeral na obzor a Eli na mňa. "Neodchádzaj!" povedal mi. Usmial som sa naňho a rozstrapatil mu vlasy. Mal len desať rokov. "Vrátim sa." sľuboval som. "To už poznám." povedal mi. Asi by som to mal poopraviť - mal už desať rokov, ale aj na svoj vek bol príliš inteligentný a prefíkaný. "To hovorila aj mama." povedal. Nemohol som mu povedať pravdu. Nemohol som. Nepochopil by to. Nech bol akokoľvek inteligentný nerozumel by tomu. Aj ja som tomu ťažko porozumel, nie to ešte on. Hoci odvtedy prešli dva roky pamätal som si to akoby to bolo včera. Bol piatok večer, deň ako každý iný. Iba z jednou výnimkou. Mama mala zajtra ráno odcestovať kvôli firme do Anglicka. Všetci štyria sme sedeli v obývačke na gauči. Mama v strede, z jednej strany otec, z druhej Eli a ja vedľa neho. Mama Elimu potichu sľubovala, že bude písať maili, a že na Vianoce príde domou. Potom sa sním rozlúčila a on šiel spať. Predsa len, už bolo desať hodín. Všetci sa smutne usmievali, nikto nekričal, nikto sa s nikým nehádal, veď rodičia pred Elim ešte stále hrali šťastnú rodinku. Ale predo mnou už nie. "Vidíme sa ešte ráno." povedal som mame a objal ju. Potom som odišiel z obývačky, hore na poschodie do mojej izby. Budík som si zapol na tretiu ráno, aby som sa ešte stihol rozlúčiť z mamou, a ľahol som si spať.
Ako rýchlo som zaspal, tak rýchlo som sa aj zobudil. Vstal som a vyšiel som na chodbu. Zdola som počul hlasy a tak som tam šiel. Prichádzali z kuchyne. Ale ja som si neuvedomil aký druh hlasou sa odtiaľ šíry. Nevedel som. Otvoril som dvere na kuchyni. Zvyčajne si človek po tom čo vojde do miestnosti zbežne prezrie celú, ale ja som to neurobil. Videl som len mamu. Ležala kúsok odo dverí. "Nie!" vykríkol som keď som uvidel to čo tam nepatrilo. Z hrudníka jej trčala rukoväť noža. Otočil som sa a bežal hore po mobil. Vtedy som ešte necítil ten zápach. Stupil som do nejakej mláky, ale bolo mi to jedno, nezamýšľal som sa nad tým ako sa tam dostala. Bežal som hore. Už keď som prichádzal k izbe uvedomil som si, že ten nôž nie je jediná vec čo tu nesedí. Nezobudil ma budík, pretože ten zvonil až teraz.
Eli vybehol z izby a bežal ku schodom. "Stoj!" kričal som naňho. Vrhol som sa za ním, ale to neposlušné a tvrdohlavé dieťa sa mi vyšmyklo. Rozbehol sa dole po schodoch a šmykol sa na tej mláke. Trhalo mi srdce, keď som videl ako letí o pár schodov nižšie, a jeho malá hlava ostala po náraze len tak visieť na schodoch. Ale Eli musel počkať. Vzal telefón a vrátil sa na chodbu, aby som ho nenechal dlho samého, aj keď na tom v podstate nezáležalo. A potom som zacítil som ten smrad a pochopil som, že Eli sa nešmykol na vode. Bol to benzín. Naklonil som sa cez zábradlie a pozeral som na prízamie. Horelo tam. Už nemalo zmysel volať len záchranku. Zavolal som na políciu, pretože som vedel, že pošlú aj hasičov. Mobil som strčil do vrecka a pribehol som k Elimu. Vzal som ho na ruky. Nemal som inú šancu ako ísť dole a to čím rýchlejšie. Pritiahol som ho k sebe, aby som ho ochránil pred tým nepolapiteľným zlom, ktoré sa šírilo všade po dome. Zbehol som po schodoch a bežal som ku dverám. Ale tam už oheň bol, rovnako ako v kuchyni. Vbehol som do obývačky - tá ešte nehorela. To malé vychudnuté stvorenie, ktoré som mal v rukách som položil na gauč. Na pár sekúnd som zastal pred veľkým oknom, ktoré zaberalo takmer polovicu jednej steny ale nedalo sa otvoriť. Dlho som neváhal. Eliho som zakryl dekou, ktorá bola predtým položená na opierke gauča. V rohu izby stál prekrásny klavír. Mal dokonalí zvuk a ja som miloval hru na ňom. Teraz zhorí, ale to nevadí. Prišiel som k nemu a naposledy som po ňom prešiel prstami. Žiadna vec z tohto domu mi nebude chýbať tak, ako klavír. Vzal som stolček na ktorom som zvykol sedieť keď som hral a hodil ho do okna. Sklo sa rútilo na zem ako spŕška dažďa a iskier a ja som zo strachu privrel oči. Keď dopadlo na zem, dobehol som k Elimu, zakrútil ho do deky a vzal na ruky. Potom som ho vyniesol z horiaceho domu.
Hasiči prišli neskoro. Nepomohli ani mame ani otcovi. Eliho vzali do nemocnice a ja som sa od neho nepohol. Niekoľko krát za mnou prišla polícia, ale poslal som ich preč, pretože som nechcel hovoriť. Eli si na celú tú noc nespomínal a to bolo dobré. Odvtedy sme žili u babičky. Pretím sme sa takmer nepoznali, ale zmenilo sa to. Zabudol som na moju jedinú vášeň z predošlého života a už nikdy som nehral na klavíri. Naučil som sa veľa o prírode a harmónii, rovnako ako používať meč a to sú poznatky, ktoré by som za nič nevymenil. Aj Eli sa zmenil. Neviem či mu sadlo dedinské prostredie viac ako mestské, alebo cítil tú napätú atmosféru v rodičovskom dome, aj keď nemôžem vylúčiť, že niečo o našej skutočnej rodinnej situácii vedel, ale bol šťastnejší a otvorenejší a ja som bol tomu rád, i keď na druhej strane mi to trhalo srdce, pretože som si uvedomoval, že raz mu to budem musieť pokaziť a povedať mu o mame a otcovi.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lilynka Lilynka | 29. března 2011 v 21:17 | Reagovat

Píšeš kráásně :) Nádhernýý :) ;)

2 Kovienka & Izo Kovienka & Izo | Web | 1. dubna 2011 v 22:53 | Reagovat

[1]: ďakujem

3 amis amis | 4. dubna 2011 v 18:34 | Reagovat

ou to je super tak to nepokaz a mam rada celkom aj japonsko len tak pokracuj

4 Janelle Janelle | Web | 16. dubna 2011 v 10:44 | Reagovat

Smutne-krásne ... Od prvej vety viem, že to bude stát zato čítat :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama